Zo všetkých pamätníkov v Londýne sa mi najviac páčil tento.
Nápis hlása, že je venovaný všetkým ženám v 2.svetovej vojne. Ani jedna z nich nemá tvár. Obete boli všetky, pretože hynuli ich deti na obidvoch stranách. A tak je to s vojnami vždy.
Ďaľšou zaujímavosťou je, že aj Londýn má svoju sfingu. Sfinga je symbol levice s tvárou ženy. Tak možno starí Egypťania vnímali ženu, matku, bohyňu, ktorá chráni svoje mláďatá, ale to sa asi presne nikdy nedozvieme. Londýn má sfingu, ktorá symbolizuje skôr ženu, ktorá aj napriek všetkým svojim obmedzeniam, chce byť ženou a matkou, obdivovanou, uctievanou, božskou.
Či si k tomu vybrala ten správny spôsob, nechám na vaše posúdenie. Ja som mala z tejto sfingy veľmi zmiešané dojmy.
No a do tretice ešte jeden ženský element, ktorý bol prezentovaný toto leto v Londýne. Viedla k nemu takáto brána. Tá brána patrí Kráľovskej akadémii umenia, ktorej nádvorie slúži ako výstavná plocha a
dá sa tu aj posedieť pri káve a nejakom tom zákusku. Tento rok tu bolo vystavené toto monštrum.
Nie že by som mala niečo proti materstvu, skôr naopak. Je to jedno z najkrajších období ženy, ale myslím si, že k nemu patrí trochu viac intimity ako je to zvykom v dnešnej dobe. Ženy sú neobyčajne krásne, keď čakajú dieťaťko, ale ten pán umelec, ktorý stvoril toto monštrum to asi vôbec nechápe .
Táto polo-matka polo- smrť je pre mňa dosť silná káva. Ale to je asi tiež vec vkusu a názoru.
