To sú otázky, ktoré si asi nekladiem iba ja. Máme predsa profesionálnu armádu, ktorej členovia majú riadnu pracovnú zmluvu, ktorej podmienky by im mali byť jasné a riziká známe. Za svoju prácu berú náležitú odmenu a ďaľšie výhody, ktoré slúžia ich rodinám. Zatiaľ naša krajina nie je vo vojne, aby museli brániť naše mestá a dediny, svoje rodiny a domovy. Keď sme vysielali vojakov do Iraku, politickí predstavitelia tvrdili, že tam idú dobrovoľne. Myslím si, že to boli dospelí ľudia, ktorí sa dobrovoľne rozhodli, za peniaze a nie za malé, ísť tam, kde sa o bezpečí pre cudzinca nedá hovoriť ani v stave mieru a nie ešte vtedy, keď je tam neželaný domácim obyvateľstvom.
Veľa ľudí nesúhlasilo s útokom na Irak, pretože dôvody, ktoré k tomu viedli boli úplne iné ako deklarované oslobodenie obyvateľstva. Ale to ľudia, ktorí prežili vpád Rusov na naše územie a ich priateľské štyridsaťročné "oslobodenie" vedia najlepšie. Všetcia sme im svorne hovorili okupanti a po nežnej revolúcii sme sa odvážili povedať to aj nahlas a dať im spiatočný lístok domov.
Naši vojaci, ktorí sú v Iraku, sú z pohľadu domáceho obyvateľstva, to isté. A preto sú presne takým istým terčom, ako ktorýkoľvek iní vojaci na cudzom území. Myslieť si niečo iné je veľmi naivné. A preto ešte raz hovorím, je mi veľmi ľúto mladého človeka, ale keby bol ostal doma a nedal prednosť peniazom, možno by bol nažive. Takto budú jeho rodine platiť odškodné všetcia daňoví poplatníci, ktorí nemali nič spoločné s jeho rozhodnutím ísť si zarobiť a jeho deti budú vyrastať bez neho a raz sa možno začnú pýtať, prečo ...... Čo im odpoviete?
